Od našich kamarátov sme dostali návrh na predĺžený víkend do okolia Salzburgu. Pôvodne sme plánovali ísť na bicykloch do rakúskych dediniek, no na poslednú chvíľu sme zhodnotili, že campovanie je predsa len zážitkovo pestrejšia možnosť. Oni plánovali ísť na ferraty, my sme mali pripravené vraj niečo iné. Tak teda ide sa do Salzburgu! Nakoľko som mala narodeniny, a priateľ mi chcel pripraviť prekvapenie, až do poslednej chvíle mi tajil presné miesto nášho víkendu. Vedela som len, že v aute máme naložený stan, jeden spacák, nejaké bratislavské paštiky a chlieb a ideme do okolia Salzburgu. Na otázky kam presne a čo ideme robiť, aby som sa vedela primerane zbaliť, som dostala odpoveď, že prekvapenie. Už teraz som vedela, že to bude víkend, o akom som dlho snila. Možno sa to zdá niekomu zvláštne, no ujsť z bratislavského ruchu niekam do prírody s paštikami bolo pre mňa doslova vykúpením.
Cestou TAM sme sa naladili dobrým pivkom, ja spokojná i s radlerom, hudbou slovenských skupín a dobrou náladou sprevádzanou spevom, alebo aj snaživými pokusmi o spev. Po šťastnom príchode na miesto okolo pol deviatej večer sa pred nami objavil neskutočne krásny camp Berau. Moje prvé campovanie v živote! Pre mňa dôvod na radosť a trošku i adrenalín. Celý camp popretkávaný pouličnými lampičkami, zásobami pitnej vody na každom kroku, zaparkovanými karavanmi a pár stanmi. Naši priatelia, ktorí bývali od nás asi 4 km v jednom penzióne, nás vyhodili na mieste a odišli ubytovať sa. Vtedy mi už všetko došlo. Oceňujem šikovnosť môjho priateľa, že sa vie vždy vynájsť a vyhľadal camp na poslednú chvíľu tak blízko od nich.
Prvá spoločná stavba stanu, nachystanie odpadkového koša v podobe igelitovej tašky na strom, vychladiť pivká, rozložiť karimatky (nájsť vhodné miesto pre ne s čo najmenším podkladom kamienkov bolo umenie), samotné vybalenie a zastanovanie nám trvalo asi hodinku. Problém by to nebol, keby sme nemali vopred určené miesto na stan. Ale čo viac som si mohla priať ako mať stan na mieste číslo 113, veď tento výlet sa odohral 13-teho na dátum môjho narodenia. Aj keby tam boli balvany, tak som tam ochotná prespať. ,,Nejako sa už vyspíme, hlavne sa už pusťme do paštík", prebehlo nám obom mysľou pri pohľade na tašku s jedlom. Vyhladovaní po tri a pol hodinovej ceste nám nesmierne padli vhod a paštiky sme vychválili do nebies. Ešte dame rýchly Almdudler v campovom bare pri hudbe starých hudobníkov oblečených v tradičnom rakúskom oblečení a unavení, po celom dni v práci a dlhej ceste bez sprchy ľaháme do našich ,,postieľok".
Celá noc bola sprevádzaná točením sa na karimatke, podloženou tvrdou knihou pod mojou hlavou (na druhej strane možno raz budem múdra, ak je pravdou, čo sa hovorí J), každého kamienku pod mojím telom, vpravo bok, vľavo bok, chrbát, brucho, ráno zobudená s odtlačkami snáď všade, ale v dobrej nálade. Zabalená v jednom spacáčiku a navlečená dvomi pármi ponožiek mi bola stále zima. To sa radšej nepýtam, aká musela byť zima môjmu priateľovi. Rozhodne takto spať ďalšiu noc nemôžeme.
Ide sa teda vyskúšať ,,kúpeľňa". Musím uznať, že rakúske hygienické zariadenia, a ešte aj v campe, majú svoju kvalitu. Automatické otváranie dverí, práčky, všade zrkadlá, samostatné sprchové kabínky a udržiavané wecká. Možno by som v inej chvíli prijala i obyčajnú sprchu otvorenú niekde v prírode, no pri pocite, že sa cítim ako zbitý pes po prebdenej noci mi takýto luxus padol celkom vhod. Posilnení opäť čím iným, ako paštikami a rannou kávičkou v tetrapaku, ktorú od noci osídľoval slimák na obale, sme sa vybrali pre požičanie si bicyklov.
Náš cieľ pre dnešok bol obísť celé Wolfgangsee, krásne veľké jazero. Uhhhm, na ponuke old school bicykle, to je ono, presne takéto niečo som očakávala. Protiklad toho, čo som videla pred chvíľou, moderný štýl sa strieda so starým tradičným. ,,A horské bicykle nemáte?", pýta sa priateľ. ,,Načo sú vám horské, pôjdete len popri jazere", dostali sme odpoveď od vedúceho campu. To však ešte nikto netušil, že na nich prejdeme cez 70 km aj po kopcoch.
V informačnom centre sme schmatli cyklistickú mapu a vydali sa na cestu s jednou horalkou, fľaškou vody, s gumovými medvedíkmi ako i s Winniem, ktorý nás občas na našich cestách sprevádza. Je to taký náš milý tichý priateľ.
Vyrážame o 9.00 hod. ráno. Slniečko dáva znať, že dnes bude veľmi horúci deň. Nasadáme na old school bicykle, hrádza okolo jazera vyzerá veľmi dobre pri pohľade na mnoho ďalších campov a samotné jazero. Jedna spoločná foto a ide sa ďalej.
Naša prvá zastávka je mestečko St. Wolfgang, čo je asi 2 km od campu Berau, kde pri schádzaní do centra dole kopcom zisťujem, že až nie tak dobre mi fungujú brzdy a ich vrzgot snáď počujú až nakoniec mestečka. Hmm, veď nejdeme po kopcoch, nebudem ich až tak potrebovať. Jasnéééé…to som si len myslela.
Našu cyklistickú trasu sme si doslova vysnívali. Sami doteraz nevieme, či tadiaľ nejaká viedla, ale našim jasne stanoveným cieľom bolo obísť jazero a žiadna prekážka nám v tom nezabránila. Pri ďalšom mestečku Ried sa trasa zrazu prerušila. Viedla buď na súkromný pozemok alebo plavbou na lodi cez jazero k Füsbergu, kde sa dá celý prerušený cyklochodník prejsť cez horský priesmyk a ďalej pokračovať popri jazere (čo by bol tiež určite pekný zážitok) alebo pre tých odvážnejších, a hlavne pre horských cyklistov trasa viedla na vrch Falkenstein. Tak sme sa my vybrali s našimi old school bicyklami na horskú trasu. Pri pohľadoch ľudí, ktorí schádzali oproti nám a pozerali na nás ako tlačíme naše ,,ultra moderné bicykle,, z posledných síl do výšky 717 m.n.m., pritom si určite mysleli, že sme čistí blázni, sme sa len pousmiali a čakali s nádejou, kedy už uvidíme nejaký záchytný bod. Zafučaní, vyčerpaní a hladní sme prišli k Füsbergu, čo je vlastne názov jedného kostolíka. Rýchla obhliadka a prvá horalka padnutá za obeť.
Konečne sme sa tešili zo zostupu, že si aj trochu posedíme na bicykloch a zažijeme vietor vo vlasoch, teda aspoň ja :) avšak pri tej mojej vrzgajúcej brzde by bola zverina vystrašená na stovky metrov. Tak sme opäť len šliapali dole kopcom a brzdili bicykle vlastnými nohami. Vlastnými nohami doslovne, nakoľko som mala na nohách len kristovky, ,,však ideme len popri jazere". Ešteže táto krásna príroda nám podarovala osvieženie v podobe minivodopádu, aby sme mohli doplniť stratené tekutiny.
Po dlhom a náročnom zliezaní z Füsbergu sme sa ocitli pri krásnej priezračnej vode, škoda sa neokúpať spolu s rybami, ktoré v nej plávali. Spotení a červení ako tankisti, sme sa ,,vrhli,, do ľadovej vody. Tento vrh spočíval v otužovaní 15 minút. Prekvapil nás motýľ, ktorý nás sprevádzal počas celého pobytu pri jazere. Tento víkend na nás celý čas niečo sadalo a bolo pri nás. Konečne som mala pocit, že sme spojení s prírodou, mimo bratislavského života a ruchu. Nasledovalo naše rýchle vysušenie páliacim slnkom a padnutie posledných gumových medvedíkov.
Ako sme študovali našu mapu, mali sme byť na ceste do St. Gilgen. To sme si opäť len mysleli. Páradička...,kde sme sa spustili 6 km po asfaltke dole kopcom bez brzdenia a tu sme došli k jazeru do Schaflingu. Pozerali sme totiž cyklotrasu RW 4, ktorá viedla k druhému jazeru Mondsee, čo sme si všimli, až keď sme boli pri ňom. Prečo tu je jazero..? Pri pohľade na seba sme sa rozosmiali zúfalým smiechom cez slzy, no čo už, všetko treba brať s rezervou a hlavne optimizmom. Naspäť teda pešo hore kopcom s tlačením bicyklov pred sebou, veď už sme si to natrénovali na Falkenstein, tak prečo nepokračovať..? :)
Bola by možnosť obísť to okolo piatich jazier po RW 4, čo vyzeralo na peknú trasu, ale my sme si povedali nie, ideme naspäť. Tak po hlavnej ceste, kde jazdili okolo nás autobusy a kamióny sme sa vrátili opäť na križovatku a vybrali sa snáď tým správnym smerom na St. Gilgen. Už po minutých zásobách vody a hladní sme objavili ďalší svetlý bod v našom výlete. Rýchlo sme zatratili naše predsavzatie jesť celý víkend len paštiky (ktoré sa už aj tak minuli), čisté odriekanie si dobrých vecí a hlavne pizze diavolo, ktorá nás vábila priamo z reštaurácie. Porovnať ju s pizzou u Zemana Majora minimálne veľkosťou sa nedá, no pri našom hlade nebolo nad čím rozmýšľať.
Pri ďalšom presúvaní sme mali konečne pohodu, ktorú sme dlho očakávali. Sedenie na bicykloch, užívanie si konečne rovného chodníčka, zbieranie jahôd a opaľovanie sa počas cesty ,,domov,,do nášho stanu.
Raj ako v karibiku. Ten pohľad na krásu prírody stojí za všetko.
Až kým sme neprišli do ďalšieho mestečka, Gschwand. Každé naše blúdenie bolo spôsobené tým, že trasu okolo jazera sme si priam zmysleli, a riadne nepreštudovali mapu, a tým nepospájali cyklotrasy dokopy, ktoré by k tomu viedli, len schytili do ruky a vydali sa na cestu. Druhým faktom je, že akonáhle sme prišli na nejakú križovatku, tabule s návodmi kam ďalej, ako to obyčajne býva, miestami neboli. Úplné uľahčenie pre tých, čo to tam nepoznajú. Tak sme boli odkázaní len na našu mapu. Najviac sa nám zrazu podobala cyklotrasa RW 1. V Gschwande sme blúdili po ďalšom campe, obdivovali jeho rozlohu, robili sme si okružnú jazdu a nevedeli sa napojiť na cyklotrasu. Tak sme sa ocitli na cestičke, ktorá nikam neviedla, na slepej ulici, kde zrejme v minulosti pretekala rieka. Prítomnosť vážky nám opäť zdvihla úsmev na tvárach. Neskôr ďalší objav cesty, ktorá viedla na loď a prepravila by nás do St. Wolfgangu, lenže my tvrdohlavci sme museli prísť na to, kadiaľ to jazero obísť. Už sme takú diaľku prešli, že to teraz určite nevzdáme.
Opäť hľadať tú správnu prípojku, až sme sa nakoniec museli opýtať domáceho, ako sa dostaneme do mestečka Strobl. Taká úzka a zašitá neoznačená štrková cyklotrasa o priemere asi 30 cm by nám nikdy nepadla do oka. Tam bol kameň úrazu. Tak sme si vychutnali cestu cez les a veriac v domáceho nasmerovaní sme sa tešili, že sme konečne na správnom kroku. Mestečko Gschmendt podobné názvu Gschwand nás tiež občas dobre poplietlo, hlavne keď si prečítame len tie prvé písmenká :) Mestečko Strobl bolo pre nás asi najkrajšie, príjemné zákutie na oddych, na ktorý sme žiaľ nemali dostatok času. Po desaťhodinovej túre na old school bicykloch sme sa ocitli opäť v našom krásnom stane v campe Berau. Naši kamaráti po náročnej ferrate odpočívali na svojich izbách. Z posledných síl sme ešte neodolali futbalu, ktorý sa odohrával neďaleko od nás ako domovský zápas, a priateľ ako verný fanúšik futbalu, nemohol na ňom chýbať. Padol ďalší Almdudler, pivko a pizza a boli sme hodní po sprche na spánok.
Slávna cyklomapa a naše smerovanie :)
V noci sa zliala búrka. Každú kvapku na stane a každý hrom bolo dobre počuť. Hlavne u mňa, keď mám fóbiu z búrok. Moje obavy, že udrie do stanu alebo do stromu v blízkosti mi nedovolili zaspať. V náručí môjho priateľa som sa však cítila bezpečne a búrku som v objatí pretrpela. Ráno sa sušil celý stan, ako i ostatné veci pred ním. Na tento deň boli naplánované len kajaky a plavba popri okolí. Nič náročné, a hlavne bez vydania extra sily. S vychutnaním si druhej horalky a banánu sa priateľ vydal na kajak, ja na paddle board. Obaja sme prešli asi pol km a naspäť. Ďaleko od brehu sme sa hodili do vody a schladili v tejto horúčave. Možno to schladenie nám dalo na vedomie, že nechať si 300 e na pláži a fotoaparát bolo celkom riskantným krokom. Po skúsenostiach, keď si priateľ nabíjal mobil v spoločnej kúpeľni na celú pol hodinku, kým on bol v sprche, a nikto mu ho nezobral, našťastie ani tentokrát nikomu nič nezmizlo. Boli sme predsa v Rakúsku.
Po niekoľkých pizziach sme mali chuť už aj na normálne jedlo, a najlepšie vysnívaný Wienerschnitzel. A myslím, že aj zaslúžený. Dobre najedených nás vyzdvihli kamaráti v campe. Cestou na Slovensko, ešte aby sme boli bohatší o zážitky (ak by nám bolo málo), nás zasiahlo krupobitie. Odstavené autá na kraji diaľnice a najlepšie schovať sa nimi pod mostami. Taká bola naša aktuálna poloha.
Opäť hladní sme skončili v Rajke na spoločnej večeri, ale tu už príbeh končí…
Kraj je to krásny, a rozhodne to bol jeden z najkrajších víkendov. Nabudúce to chce len zobrať si teplé deky, vankúšik, aby sa dobre spalo, poriadne mapu preštudovať, vybrať si správne trasy, obuť si vhodnú obuv, vybaviť sa pitným režimom a hlavne horskými bicyklami. Kto však vedel, aká cyklotúra nás čaká :)
Ďakujem našim kamarátom, že nám navrhli tento výlet a hlavne môjmu priateľovi, ktorý to celé zinscenoval. Romantika vo dvojici, a hlavne niekedy aj krízové situácie, pri ktorých viem, že je vždy so mnou. Ďakujem za nezabudnuteľné zážitky, presne ako som si na moje narodeniny priala.
